Verím

Veríte tomu, že sa všetko deje z určitého dôvodu? Že veci na prvý krát nevychádzajú tak, ako by sme si želali? Že naša prvá láska nemusí byť tá pravá, hoci sme vtedy chceli, aby to tak bolo?

Zvláštne kľučkovanie životom, ktoré nás má doviesť tam, kde sa budeme cítiť skutočne šťastní. Musíme si preskákať určité prekážky, aby sme zistili ako ďaleko dokážeme skočiť, kde nájdeme svoje JA. Prejsť si sklamaniami, skončenými priateľstvami, skúškami v rodine, nevydarenými vzťahmi či prázdnymi poblázneniami. Hoci sme sa nesmierne snažili, aby ten-ktorý vzťah vydržal, nestroskotal, aby sme spolu dokázali zájsť ďalej, nie vždy to tak má byť.

Napriek tomu, že cítime sklamanie, že plačeme do vankúša, keď nás nikto nevidí, že máme občas chuť tresnúť si hlavu o stenu, aby z nej vypadli všetky spomienky, napriek tomu, že chceme niekedy utekať preč, kde nás nik nepozná... Napriek tomu všetkému má všetko svoj malý zvláštny dôvod. Možno dlho skrytý, zaseknutý niekde v budúcnosti, blízkej či ďalekej... práve tam, kam nás každý deň nášho života smeruje.

Preto nezostaň zaseknutý v minulosti, ale pouč sa z nej. Siahni aj na dno svojich posledných síl, ak to bude potrebné.

Možno nikdy nezabudneme na to, čo sme zažili. A možno to je správne. Nezabudnime, pretože vždy, keď si spomenieme, vieme, že sme boli šťastní, možno na chvíľku, možno na dlhšie, prípadne nás spomienka na sklamanie či pád posilní a pomôže nám znova nabrať síl a spomenúť si na to, čo nechceme a prečo sa pohnúť vpred.

Verím tomu, že raz narazíme na ten múr, kde bude dôvod našich doterajších neúspechov jasne viditeľný a my pochopíme, že presne takto to malo byť, aby sme dorazili do tohto bodu. So všetkými rozhodnutiami, skúsenosťami, sklamaniami, radosťami, zážitkami, láskami...

Do bodu, kedy sa nad našimi vtedajšími nárekmi či smútkom len schuti zasmejeme a budeme vďační za to, sériou čoho všetkého náš život je. :)