Tomu, čo príde a ostane

Tomu, čo príde a ostane. Tomu, čo príde a neodíde. Tomu, čo príde a vyčarí mi úsmev na tvári. Ba čo viac. Rozosmeje ma a bude sa smiať so mnou. Čo bude milovať moje šialenstvo i vážnosť.

Je to už dlhší čas, čo nik taký nebol. Možno na chvíľku, na moment. Taký, čo nevedel ako ďalej. Ďakujem. Mnoho si ma naučil i ty. To, že si dokážem vážiť samú seba a nepotrebujem niekoho, kto sa po pár vetách odmlčí. Kto nevie ani čo robiť sám so sebou, nie to ešte so mnou. Kto sa zľakne samostatnosti či lásky.

Ten, ktorý má prísť, tu bude. Jednoducho, nenútene, chcene. Spôsobí ten pád múru vo mne a všetky tehly z neho odprace. Často som totiž priveľmi uvažovala nad tým, prečo tu nie je ten, koho prítomnosť si želám. Kto jedným pohľadom dokázal zapáliť oheň. Ten, koho som si zvolila. Ale poväčšine je to ten, ktorý sa ani neuchádzal o toto miesto. Ktorý nebojoval.

A tak som analyzovala neanalyzovateľné, predstavovala si nepredstaviteľné. Ilúziou som napĺňala svoju schránku, ktorá toho miestami viac neuniesla. Keby som sa viac snažila. Keby som bola viac iniciatívna. Keby som sa viac usmievala... Keby, keby, keby... Bol by tu. Žeby? Nie. Vedel o mojej existencii. Vedel. Odmlčal sa. Nechcel tu byť. Nemal tu byť. Pretože to nebol ON. Hoci som po tom túžila.

Preto som prišla na to, že ak neocenil moju hodnotu, tak mám oveľa väčšiu hodnotu. Ten, čo tú má ostať, tu ostať chcieť bude.

Preto drahý muž, ktorý prídeš. Život vie, kedy nás má spojiť. Kedy príde ten čas. A preto, ver mi. Ak ma rozosmeješ, ak sa budeš smiať so mnou, ak budeš za všetky moje spontánne bláznovstvá, ak sa nevzdáš pri prvých škriepkach a nestlmíš našu komunikáciu, ak dotykom ruky spôsobíš chvenie a zároveň tú silnú istotu, tak mi ver. Viem, že si to ty a že tu ostaneš. Viem, že to tornádo, ktoré vo mne spôsobíš, bude tou najlepšou katastrofou, ktorá sa mi stala.

A pohľad do mojich očí ti napovie, že ťa tu navždy chcem mať.