Pocit...

Pocit. Nemožno ho opísať slovami. Cítila to, no nedokázala vysvetliť. Pohľadom na neho sa jej srdce rozbúšilo a dych zrýchlil až sa sama nestíhala čudovať. Jeho oči hovoriace tak veľa, hoc zároveň tak málo. Vraveli jej, áno, mám ťa rád, no na druhej strane, prepáč, mám strach. Bojím sa, že ti ublížim.

Chvíľami boj, chvíľami vzdor. Držal ju za ruku, objal, stratil. Cítila jeho tep. Tak rýchly, zároveň nepravidelný, pripravený či nepripravený. Dal jej náznak, nuž ten stratil sa v čase. Hľadá ho. Snažiac sa neskaziť ani sekundu spoločného času. Sekunda dokáže zmeniť tak neskutočne veľa. Zmeniť smer, zmeniť.

Cítil jej chvenie. Vedel to, cítil to a napriek tomu nevedel, čo s tým. Cúval, padal, nedával najavo. Pustil ju. Jej ruka pomaly padala z tej jeho. Pevné zovretie sa menilo na jemný dotyk, pohladenie prstov až prázdno.

Neutíchajúce prázdno, ktoré vypĺňala spleť otázok. Rôznych, zvedavých, hľadajúcich, hladných po jeho objatí. Strácal sa. Mizol. Jeho tieň jej už nespôsoboval zimomriavky.

On sa však snažil dobehnúť, vidiac jej oči. Jej pohľad už nebol tým, čo ho ochromovalo. Premkol ho zvláštny cit. Myšlienka, že zmizne z jeho žitia. Úplne, nenávratne. Túžba pocítiť jej vôňu mu nedala spať. Jej dotyk ho začal upokojovať.

Cítil, nekonečne to pociťoval, že našiel, čo hľadal. Domov. V jej pohľade, objatí, nežnom dotyku i pohladení. Denné svetlo sa mu javilo jasnejšie ako kedykoľvek predtým. To šťastie. Bola tu, pri ňom, v jeho myšlienkach. Jeho tvrdohlavosť mu bránilo prejaviť lásku hneď. Ihneď ako mu vstúpila do života.

Nepriznal si priznané. Ustupoval, chcel utiecť, no nemohol. Jeho duša bola prepojená s tou jej. Najkrajšie spojenie, ktoré cítili od prvého momentu. To pravé spojenie, schopné prekonať aj čas potrebný na to, aby si obaja priznali tú najkrajšiu pravdu.